Zápisky blázna

Premýšlali ste niekedy nad tým aká široká je škála ľudských emócií?Aké nepravdepodobné je, že si niekto dokáže predstaviť to,čo práve přežíváte? Každý vnem je originálny a dvaja ľudia nikdy neprežívajú situáciu rovnako a to sa nikdy nezmení. V našej reči existujú slová čo označujú základné skupiny emócií- hnev, láska, hanba, štastie, hrdosť, priateľstvo,sklamanie … . Ja ako grafik všetko rád přirovnávám k farbám, preto si predstavujem, že každá zo základných emócií je jedna zo základných farieb. No tam to ani zďaleka nekončí. Viete si predstaviť v koľkých odtieňoch existuje modrá?Viete si predstaviť v koľkými sposobmy funguje naša psychika? To bola drobná úvaha o emóciách na úvod. Všetky tieto otázky napokon smerujú k jednej, kto nám ukradol naše emócie? To čo v poslednej dobe pozorujem na ľuďoch je práve absencia prežívania tých drobnejších pocitov,tých odtieňov nejakej zo základných farieb,ktoré nemajú žiadne pomenovanie,pretože na to aby sa každému dostalo svojho mena, by nám nestačila ani celá abeceda. Od kedy sme si zvykli, že každé slovíčko sa dá nahradiť nadávkami,máme sa buď napi*u alebo pop*či. Kamaráti mi hovoria, že často príliš rozmýšlam a majú pravdu,ale niekto predsa musí, aj za nich. Preto často prichádzam k úvahám aké to asi bolo kedysi a aké to bolo ešte pred kedysi. Aké to asi mohlo byť v časoch keď neexistovali sociálne siete ani telefóny a ľudia si posielali listy? Aké to mohlo byť tešiť sa na každé jedno slovo,celý týždeň kým k vám ten list dorazil?Aký to mohol byť POCIT? Ja to vážne netuším,pretože dnes máme messenger a ten je omnoho rýchlejší. Aké to asi bolo keď ste sa s niekym počuli a videli raz za dva týždne a mali ste si toho povedať toľko,že ste všetko nakoniec nestihli? Ja to neviem, pretože dnes možem byť s kýmkoľvek,kedykoľvek behom piatich minút,prakticky každý deň. Aký to bol asi POCIT, keď sa začal stávať televízor súčasťou domácností, v časoch kedy v ňom vysielali jeden film za týždeň. Keď bola celá rodina pokope,naukladaná na gauči a netrpezlivo čakala na úžasný filmový zážitok? Aj bez toho, že by vtedy existovala technika, ktorá sa používa dnes, dokázali ľudia ten počin oceniť. Jeho jedinnečnosť,unikátnosť a tvrdú prácu, ktorá za tým všetkým stála. Aký z toho mohli mať pocit? Ja to neviem,pretože dnes mi stačí zapnúť TV alebo internet a možem si pozrieť desať filmov po sebe. A aký pocit z toho asi budú mať umelci, keď je ich dielo len jedným z mnoha. Okrem toho,že som grafik, rád sa nazývam aj hudobníkom. Kedysi dávno, ak ste mali chuť na hudobný zážitok, jednoducho ste museli navštíviť operu alebo nejaký muzikál a to nebola záležitosť na každý deň. Dnes stačí v podstate tiež iba navštíviť Operu poprípade Google Chrome a naťukať tam tú veľmi dobre známu webovu adresu. Videl som film netuším aký ani o čom, ale jedna scéna mi utkvela veľmi dobre v pamati. Bol v nej chlapec s dedkom a nejaká vzácnejšia bomboniera. Pointa bola v tom, že ten chlapec zjedol každý deň iba jeden kúsok bombonieri a každý večer sa na to potom tešil. Aký to mohol byť POCIT? Ja to vážne neviem lebo keď máme doma ku*va pol kila čokolády tak zožerem pol kila čokolády :(. Mohli by sme takto vymenuvávať do nekonečna a ja by som mohol naďalej dokazovať, že nám niekto naozaj ukradol emócie. Že je dnes všetko také tuctové a bežné, že si to nevieme vychutnať, že to nevieme naplno prežívať, že to nevieme oceniť. Mohol by som písať ako sa vzťahy čoraz viacej rieša cez správy, ale to si myslím, všetci dobre vieme. Všetko čo som vo svojej úvahe napísal, smeruje k jedinej možnej odpovedi na moju otázku, kto ukradol naše emócie. Každý by chcel obviniť dnešnú modernú dobu. Technologický progres. Lenže obviňovať zo straty emócií možeme iba samy seba. Nech sú podmienky okolo nás akékoľvek, vždy sa možeme rozhodnúť ako na situáciu zareagujeme. PS: Aké to asi mohlo byť keď sa mesiac čakalo na niekoho narodeniny aby sa všetci mohli ožrať jak svine?Aký to mohol byť POCIT? To ja neviem,pretože dnes sa určite na dobrú zámienku tak dlho nečaká :( PSS: Nechce si niekto začať posielať listy?:D